V spojitosti s bojovými športmi je dôležité objasniť možnosť ich použitia v hraničných životných situáciách. Náš Trestný zákon na ne myslí najmä v ustanoveniach o nutnej obrane. Začnime však postupne, a to samotným trestným činom.

Trestný zákon ho v § 8 definuje takto: „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Nutná obrana je jednou z okolností vylučujúcou protiprávnosť. Nutná obrana je teda určitý typ „výnimky“ na základe ktorej čin, ktorý je za bežných okolností protiprávny, nie je v tomto prípade protiprávny.

Prejdime k samotnej definícii nutnej obrany podľa § 25 Trestného zákona: „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.“

Na správne pochopenie definície nutnej obrany si musíme vysvetliť jej jednotlivé časti. 

„Čin inak trestný“, … – myslí sa tým akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona (napr. krádež, ublíženie na zdraví, lúpež, vražda, …), ktorý by bol trestný, keby neexistovala konkrétna okolnosť vylučujúca protiprávnosť a zároveň taký, ktorý niekto spácha, aby … 

„ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok“, … – niekto teda v nutnej obrane pácha trestný čin, aby odvrátil priamo hroziaci alebo trvajúci útok.

Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom. Priamo hroziaci útok zase znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku. Útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, ale postačí, ak táto vyplýva priamo z okolností prípadu. Pri posudzovaní, či útok priamo hrozil alebo trval, musíme prihliadať na hľadisko objektívne (aká bola reálna situácia) a aj hľadisko subjektívne (ako sa situácia javila obrancovi). Vo všeobecnosti je nutné útok charakterizovať ako protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa, či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka. (napr. človek sa chystá fyzicky zaútočiť na iného človeka, človek hecuje na iného človeka psa, človek riadi auto tak, aby hrozil útok na ľudí).

Posledná časť definície znie „záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.“ – jedná sa o život, zdravie, slobodu a ľudskú dôstojnosť, majetok, práva a slobody, rodinu, mládež, hospodárske záujmy a iné…

Po zhrnutí celej definície konštatujeme, že nutnú obranu chápeme tak, že niekto môže spáchať trestný čin, ktorým však odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok spočívajúci v protiprávnom konaní človeka, resp. zvieraťa, veci, či čohokoľvek iného, čo je riadené mysľou človeka na záujem chránený Trestným zákonom a uvedené konanie nebude posudzované ako trestný čin. Obrana však musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich. 

Všetky vyššie uvedené podmienky nutnej obrany musia byť splnené k tomu, aby protiprávne konanie obrancu nemohlo byť posúdené ako trestný čin.

Od samotnej definície nutnej obrany, ktorá je uvedená v § 25 ods. 1 Trestného zákona teraz prejdeme k § 25 ods. 2 Trestného zákona, teda k podmienkam, kedy nejde o nutnú obranu.   

Z dikcie § 25 ods. 2 Trestného zákona vyplýva: 

„Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.“

Pri posudzovaní je nevyhnutné vždy hľadať prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na spôsob útoku (kritériom teda nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia), miesto útoku (menej zaľudnené miesto útoku odôvodňuje razantnejšiu obranu), čas útoku (v nočnej dobe sa možno brániť razantnejšie), okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka (zdravotný stav útočníka, ovláda bojové umenia a poznám ho) a tiež okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu (obrana môže byť razantnejšia, ak je obranca napríklad zranený alebo ma veľký strach).

Toto všetko však podľa § 25 ods. 3 Trestného zákona neplatí ak: „Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia“.

Musí sa teda jednať o silné rozrušenie spôsobené útokom a nie niečím iným. Zmätok môže nastať napríklad pri neprehľadnej situácii počas hromadnej bitky. Strach môže spôsobiť napríklad vyhrážanie sa smrťou. O zľaknutie ide napríklad vtedy, keď niekto na vás nečakane vybehne spoza rohu.

V súvislosti s nutnou obranou sa môžete často stretnúť s pojmami ako sú extenzívny a intenzívny exces z nutnej obrany. O intenzívnom excese z nutnej obrany hovoríme vtedy, ak bola obrana celkom zjavne neprimeraná útoku a o extenzívnom excese z nutnej obrany vtedy, ak nebola nutná obrana súčasná s útokom. 

Dôležité ja taktiež spomenúť inštitút tzv. „putatívnej (domnelej) obrany“, ktorý je definovaný v ustanovení § 25 ods. 4 Trestného zákona nasledovne: „Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.“

Obranca v tomto prípade koná, pretože sa domnieva, že je prítomný priamo hroziaci alebo trvajúci útok, avšak v skutočnosti to tak nie je. Obranca sa napríklad skryje pred útočníkom niekam za roh, pričom počuje, že k rohu sa niekto blíži a na toho obranca použije palicu. Nakoniec však zistí, že sa nejednalo o útočníka, ale náhodného okoloidúceho. Jeho konanie bude posudzované ako nedbanlivostný trestný čin.

Pri spracovaní článku nám okrem vlastných vedomostí poslúžila aj kniha Nutná obrana a ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu – JUDr. Eduard Burda, PhD. – 2012